Medzi mužom a ženou

najhorsie, co moze byt je bolest po udere... ked si clovek robi nadej, ze sa vsetko obracia k lepsiemu...a zrazu...

ako bolesť po údere zmierniť? prípadne ako jej predísť?? dá sa vôbec vo vzťahu muž-žena vynúť zraňujúcim úderom???

zial, neviem...parkrat sa mi stalo, ze prave v case, ked sa zdalo, ze uz bude lepsie, schytala som taky uder, ze som mala dlhsiu dobu problem dostat sa cez to najbolavejsie...Clovek znova uveri, otvori sa, je plny nadeji a bum!!!
Predist len tak, ze clovek zostane sam, inak neviem, aj v tych najkrajsich vztahoch dochadza k zranujucim uderom, i ked casto neumyslenym...nie vzdy sa ludia dobre pochopia, nie kazdy den je nedela...
ale co uz, ked stale tuzime po laske, chceme byt milovani, mat pri sebe milovanu a milujucu bytost...

len tak ku predchadzaniu : jednu vec som si overila na vlastnej kozi , kde som sa ja spravala plne (plne ..tak ze som bola so sebou spokojna ) otvorene a realizovala to , co som chcela , vnimala pritomnost aktivne (na svoje pomery), tak akykolvek partnersky uder som znasala lahsie. Akokeby preto , ze som minulost vnimala naplnenu ..Neviem to povedat . Akoby nebolo na co udriet tak silno ak ja som bola spokojna s tym, co som zazivala pred uderom .

vo všeobecnosti lepšie znášajú "údery", keď ich vzťah napĺňa, než keď je neslaný-namastný alebo dokonca neuspokojivý, alebo keď nerealisticky lietajú v oblakoch a "úder" ich zrazí na zem...
otázku o predchádzaní úderov som položil hlavne preto, že mnohé ženy úderom predchádzajú rezignovaním na vzťahy s mužmi, dobrovoľnou voľbou samoty.
takéto predchádzanie úderom je síce účinné, no je to v podobnom duchu ako heslo "najúčinnejšia ochrana pred otehotnením je úplná sexuálna abstinencia"... cena za predchádzanie je privysoká.

bolesť v takomto období je akási hlbšia. Asi je to tým, že predchádzajúce rany neboli ešte dostatočne zahojené.

Bohužiaľ bude veľa smútku, možno oveľa bolestnejšieho i v ďalších pokračovaniach príbehu. Ale napriek všetkému si myslím, že Emma prežila aj veľa krásneho. Možno oveľa viac, ako sa pošťastilo iným ľuďom.
Asi by som v ďalších pokračovaniach jej príbehu mala viac písať i tom pozitívnom, čo prežívala vo svojom živote.

S tym vo vseobecnosti ..neviem ci by som mohla suhlasit.
Asi nie , obecne moje riesenie ochrany pred udermi je zit tak aby som bola so sebou spokojna , to znamena prijat fakt , ze som robila v dany moment , to co som dokazala a investovala do toho tolko energie , kolko som mohla a prezentovala som sa taka, aka som .
Potom snad neni kam udierat a neni co vziat ..

predchadzanie som skusala, jemiin a kolko , a reziganciu som si uz tiez zazila . A teraz si proste zijem , komu sa paci pri mne zotrva komu ne pojde dalej . Citim sa slobodna aspon zatial a je to fajn.
Neviem ale predikovat svoje spravnie ked budem mat dieta. Chcela by som aby malo otca a to asi tie talafatky oreze , alebo si vymyslim inu teoriu zohladnujucu viac zamer spokojnosti oboch .

Rezignacia je strasna , hlavne ked clovek si clovek naordinuje samotu. Naordinovanu samotu malokto chce lamat . A to je potom taky hrozny osamoteny cyklus.

v ktorom muž/žena môžu byť sami sebou, nemusia sa na nič hrať a nič predstierať zo strachu, že ich partner/ka prestane mať rád/rada.

máš pocit, že Emma niečo vo vzťahu k Danielovi predstierala?

a je tam potom , kde udriet na partnera ?

sa nevzťahoval na Emmu a jej príbeh, bola to obecná poznámka na margo diskusie so sygon.

myslíš si vari, že niečo také by vo vzťahu nemalo chýbať???

strašne smutné. O to viac, že niečo zlé má Emma ešte stále pred sebou. Osud (alebo ako si to už kto nazve) vie byť niekedy poriadne nemilosrdný... Hoci ťažké životné skúšky nás neraz posúvajú niekam ďalej, niekedy mám pocit, že k niektorým ľuďom je život veľmi neférový.

strata nadobudnutej dôvery...veľmi to bolí, dostať do rúk list, písmenká, ktoré boli venované inej žene...od muža, ktorý si k jej srdcu znovu nachádzal cestičku...to musela byť veľká rana do jej srdiečka...:(

žena by sa nemala kdesi v kútiku trápiť so svojimi pocitmi smútku a sklamania...ale vyjadriť ho v plnej miere, dať ho najavo tomu, kto to spôsobil...Emma mlčala?

ak sa žena nevyjadrí a mlčky znáša svoj bôľ...muž si potom vo svojej slobode myslí, že je všetko v poriadku...ale žena sa takto trpiteľsky môže správať aj vtedy, keď muža miluje, alebo je s ním vo vzťahu pre iné príčiny (napr. to náboženské presvedčenie) a ten sa vo svojej slobode nechce obmedzovať...a žena potom mlčky súhlasí len zo strachu, aby ho nestratila...v slobodnom vzťahu medzi mužom a ženou by nemalo ísť o nevyrieknuté pochybnosti, výčitky a podozrievanie :(

je či mala by byť aj maximálna možná otvorenosť, aj keď je (občas) nepríjemná.

t.j. chlapec - študent, ešte neukončená škola a už je otcom, manželom, krásavec, fyzicky aj intelektovo príťažlivý, zvyknutý na baby a sex s kým a kedy sa mu len zachce, vychutnávajci si svoju mladosť a na druhej strane dievča, uzavreté, nadmerne vyspelé po duchovnej stránke, životom ťažko skúšané, vychovávané rehoľnými sestrami - tak mi napadá taká kacírska otázka: čo my od týchto dvoch mladých ľudí chceme? Mohlo toto fungovať normálne a harmonicky? Asi nebudete so mnou súhlasiť, ale ten chlapec zdá sa ani netuší, čo je to manželstvo, o materstve a o psychike ženy ani nehovoriac, veď je to jeden nezrelý chalanisko, ktorý sa uvrhol do chomúta, ktorý mu ešte nepatrí, hoci kalendárny vek na to má ale nič viac a nevie sa v ńom spratať, zdá sa ... mám také tušenie, že chlapcovi ešte potrvá, kým dospeje.. a že sa príde emme prosiť, a že ho nečaká nič viac a nič menej ako platiť za svoje omyly..

mi celkom sedí, no Tvojím predpokladom, že "sa príde emme prosiť, a že ho nečaká nič viac a nič menej ako platiť za svoje omyly" si veru nie som ani trochu istý.. k takému čomusi treba pokoru a zľavenie zo sebastrednosti, a o tom u Daniela zatiaľ ani nechyrovať...

Vystihla si to pomerne presne. Bol v tom ešte kusisko Danielovej nezrelosti. Nechcem komentovať zvyšok Tvojej odpovede, lebo bude obsahom príbehov nasledujúcich dvoch sérií.

Emma vtedy vedela rozprávať o svojich pocitoch, ale Daniel v tom období ešte nedokázal počúvať a rozumieť tomu, čo hovorí.

práve som si prebehla prvé časti Emmy a zisťujem, že Emma sa vydala v 23 rokoch a že Daniel bol medik a že bol od nej mladší.. tak tieto naoko nepodstatné skutočnosti majú veľkú informatívnu cenu a u mňa len predznamenávajú ešte tragickejší osud, aký som si doteraz predstavovala.. nechcem maľovať čerta na stenu..:(

počúvať? a táto schopnosť môže byť marená nezrelosťou niekoho osobnosti?

ale ja som presvedčená o tom, že človek platí za svoje omyly, a toto mi ťažko vyvrátiš, nemusí hneď, ani o rok, ani o tri ani o desať, veď má na to ešte celý život, či nie?

áno, viem si to živo predstaviť, že Emma rozprávala a Daniel ju nedokázal počúvať, v ich prípade to muselo byť akoby sa hluchý chcel rozprávať so slepým

som presvedčená, že schopnosť porozumieť a vôbec snaha o toto porozumenie vyžaduje istý stupeň zrelosti.

z Tvojich dvoch posledných komentov mám pocit, že si dokázala odhaliť podstatu príbehu. Že si blízko chápaniu Emmy aj Daniela.

človek platí za svoje omyly.. som o tom totiž tiež presvedčený.
len si myslím, že nie každému človeku je súdené pochopiť, kde chybil, sa za to aj kajať a dosiahnuť (seba)odpustenie.

tento konkrétny daniel to asi tak rýchlo nedokáže, na to som prišla , keď som si prečítala tie prvšie časti,.. ale odplata ho neminie, najmä vzhľadom na povolanie, ktoré si zvolil .. možno toto bude danielov očistec

ak nezisti clovek, kde chybil, bude naozaj za tie chyby platit? netreba to najprv zistit, precitit tu bolest, ktoru sposobil? nie je prave ten pocit zistenia, pochopenia a precitenia ta prava platba za omyl?

je nevyhnutné za omyly platiť? veď omyly sú ďalšími skúsenosťami (teda ziskami) a dajú sa odčiniť múdrejšími činmi. a s prípadnými výčitkami svedomia sa dá vnútorne vysporiadať sebeodpustením (čo nie je prejav ľahkostajnosti).

casto ludia stonu - prwco ma osud tak tresce, pripadne, preco ma Boh tresta?
Mnohi su presvedceni, ze ziju dobre, nerobia nikomu nic, tak preco...
trest nemusi prist len vtedy, ked si ludia uvedomia svoje chyby a omyly, Bozie mlyny melu predsa pomaly ale isto, ci nie? Bez ohladu na to, ci sami prideme na vsetko nespravne, co sme kedy komu urobili...

ja neviem, ci je trest za omyly bez uvedomenia si chyby vlastne trestom. i ked vlastne ani ten pojem trest sa mi nepaci. lebo ja suhasim s into-ist, nejde mozno o to za chyby zaplatit, ale pochopit ich, poucit sa, odcinit ich, aspon v co najvacsej moznej miere. jediny "trest", ktory si podla mna omyl zasluzi je precitit to, co som nim sposobila.

no mám takú osobnú aj odpozorovanú skúsenosť, že každý človek skôr-neskôr za svoje priestupky či hriechy nejakým spôsobom zaplatí.. možno je to nejaký obecný princíp, možno tie božie mlyny či mlyny osudu, neviem.. a možno je to celé len o svedomí.
keď človek urobí niečo zlé, keď sa voči niekomu previní, vôbec si to nemusí uvedomiť a vôbec ho nemusí hrýzť svedomie.. no keď mu to časom „docvakne“, svedomie sa zobudí a svoju zameškanú prácu doženie...
ak sa tak stane, je to svojím spôsobom pre previnilca požehnanie, lebo takáto skúsenosť človeka učí pokore a väčšej vnímavosti voči iným ľuďom, učí ho empatii...
a že omyly sú vlastne skúsenosti a teda zisky? že sa s nimi dá vnútorne vysporiadať sebaodpustením?
nevravím, že nie... áno, sú to skúsenosti a zisky, a sebaodpustenie je pre človeka veľký dar, no cesta k nemu vedie práve cez tú spomínanú pokoru a pokora je súčasne aj jedným zo ziskov...

že prežitie pekla privádza človeka k lepšiemu oceneniu života.
kto svojim chybám neporozumie, trápi sa. ak mu to docvakne, záleží na miere docvaku, či sa svedomie ešte niekedy ozve, alebo nie. ak sa ozve, dá sa cvakať ďalej. vždy sa dá, našťastie.

nejde o to chyby nerobiť, ale im porozumieť, si ich odpustiť a sa z nich poučiť...

možno, ak si človek cez (seba)poznanie odôvodní svoje chyby pred tým, ako ich vykoná, svedomie stratí svoj hlas...ak sa za omyly platí, každý človek by sa mal báť...trestu...lenže, ak ten strach necíti, azda umlčal svoje svedomie? nemyslím...a nakoniec, neprajem človeku, ktorý urobil chybu, aby za ňu "platil", trpel, stačí, ak si ju uvedomí...avšak, ako tak premýšľam, uvedomenie so sebou asi nesie aj smútok a utrpenie...má zmysel platiť za utrpenie utrpením? čas nik nevráti...taká pláca pre mňa nie je zadosťučinením :(

dobre vravíš. nie všetko sa dá síce napraviť bez zvyšku, ale aj zdanlivo fatálne chyby sú z dlhodobej perspektívy uhladiteľné. v každom prípade je nevyhnutné čo najhlbšie precítenie a podobne kvalitné utíšenie svedomia, lebo ani tie najvytrvalejšie výčitky svedomia ešte nikdy nepomohli poutierať rozliate mlieko. sú teda zbytočnou stratou energie :-)

zo sebou nesie popri (seba)poznaní aj smútok a utrpenie, a je to trest a súčasne rozhrešenie.. a práve oň ide, nie o zadosťučinenie...

isteže, človeka stoja nejakú energiu, no je to energia, ktorá mu umožní nahliadnuť svoje chyby či previnenia a dospieť k sebaodpusteniu, pokore a hlbšiemu (seba)poznaniu.

výčitky svedomia k pochopeniu priamo prispieť nemôžu, pretože sú utrpením. utrpenie škrtí, dusí, zatemňuje, k zemi strháva... vtedy sa kvalitne myslieť nedá. a keď sa nedá dobre myslieť, nie je možné pochopiť nič vrátene chýb. výčitky svedomia nie sú ani precítením chyby.
určitý význam však majú. keď sa niekto dlho trápi, raz začne hľadať cestu z utrpenia a vtedy začne konečne uvažovať. asociál ich teda potrebuje, aby sa naučil súcitu, ale priemerne súcitný človek sa už bez nich môže zaobísť.

výčitky svedomia nevnímam ako utrpenie, ale ako vnútorný hlas, ktorý utrpenie spôsobuje.. a aj keď výčitky svedomia sami o sebe precítením chyby asi nie sú, spolu s utrpením, ktoré spôsobujú, k tomuto precíteniu smerujú.
pochopenie previnenia dľa mojej skúsenosti nie je ani tak o myslení, ako práve o zmienenom precítení...

vnútorným hlasom je svedomie. to ti napovedá, ako konať, a keď si konal proti nemu, prezradí ti aj to. ale hryzie iba vtedy, keď sa človek nemá rád. rád sa nemá vtedy, keď je povrchný. taký normálny hlas svedomia a výčitky svedomia sú skrátka dve asi tak odlišné veci ako úprimný a profesionálny úsmev.
nepodceňujme myslenie, hogo. preciťovanie je síce mimoriadne dôležité, ale je len jednou stránkou mysle. pochopenie si vyžaduje precítenie problému a normálnu rozborku a zborku. tým sa toto plnšie uvažovanie líši od uvažovania povrchného (bežnejšieho), kde precítenie chýba, čo má za následok pochopenie formy problému, ale nie celej jeho štruktúry. to je na odstránenie bolesti málo.

sa v niečom zhodneme a v niečom zas nie...

zhodneme sa v tom, že:
- vnútorným hlasom je svedomie
- preciťovanie je (len) jednou stránkou mysle
- pochopenie si vyžaduje precítenie problému a jeho rozborku a zborku
- povrchnému (bežnejšiemu) uvažovaniu chýba precítenie problému
- pre odstránenie bolesti je nevyhnutné precítenie je príčin a pochopenie celej štruktúry problému

nezhodneme sa v tom, že:
- svedomie hryzie iba vtedy, keď sa človek nemá rád
- človek sa nemá rád (len) vtedy, keď je povrchný
- hlas svedomia a výčitky svedomia sa odlišujú ako úprimný a profesionálny úsmev
- Ty v otázkach svedomia a odstraňovania bolesti viac vsádzaš na vedomie, ja na podvedomie

aj tak (či práve preto? :)) Ti ďakujem za podnetnú debatu :).

Keby som mal tú moc, tak určím Danielovi trest. Trest, ktorý by bol darom. Bolo by to poznanie. Poznanie toho, čo doteraz zanedbáva. Chápanie srdca a duše človeka. Poznanie, že nemáme zraňovať srdce a dušu človeka. Svoju i iných.
Je mladý a inteligentný. Spočiatku by to bolo „trestom“, pretože by pochopil čo spôsobil svojej manželke, ale aj svojim milenkám. Aj jeho milenky boli ženy so srdcom a dušou, a určite mali mnohé z nich podobné pocity ako Emma. Rýchlo by tiež pochopil, aký má dar a ako ho používať.

aj ja ďakujem tebe, a to rovno aj do budúcnosti. keď sa ma niekto pýta na najmenšie detaily, som nútený obrazy, ktoré používam, prevádzať na slová a stále viac spresňovať definície, čo vidím ako pozitívne.
k tým nezhodám:
- čo sa má rado, to si nespôsobuje bolesť, a teda sa ani nezhrýza
- človek sa môže mať rád, aj keď je povrchný, ale má rád iba svoj povrch, lebo o dužine nevie. a mať rád formu znamená mať sa rád iba trolilinku. zvyšok sa môže veselo podvedome trápiť.
- prírovnanie s úsmevmi je také, aké prirovnania bývajú - nepresné. pre mňa má profesionálny úsmev s výčitkami svedomia spoločnú povrchnosť.
- podvedomie je pre mňa súčasťou vedomia v širšom zmysle, preto sa podvedomím osobitne zväčša nezaoberám. pri povrchnom vnímaní seba je to nevňaté podvedomím. v súlade s tým sa hranica medzi vedomím a podvedomím u každého človeka (zväčša náhodne) posúva podľa jeho nálady. ak sa niekto rozhodne dostať svoje nálady pod kontrolu, môže ľahko získať prístup k "podvedomiu", vyriešiť si dodatočne aj zanedbané spomienky a tiež získať prehľad o svojich skutočných túžbach, ktoré potom môže aj prejaviť, lebo je vtedy sám sebou (či samejším sebou).

jednou rukou človeka „trestá“, no súčasne mu druhou ponúka dar poznania a (seba)odpustenia.
a je len na človeku, či a kedy hlas svedomia vypočuje a vykročí k náprave, ktorá ho zbaví trápenia.

napísal som to sem už len pre poriadok, lebo najbližšia debata bude asi inde :-)

Je v nich celá kopa zaujímavých myšlienok. Vybrala som aspoň niektoré, ktoré sa mi videli blízke:
hfw: "nie každému človeku je súdené pochopiť, kde chybil, sa za to aj kajať a dosiahnuť (seba)odpustenie..."
pumandulka: "neviem, ci je trest za omyly bez uvedomenia si chyby vlastne trestom..."
dionea: "neprajem človeku, ktorý urobil chybu, aby za ňu "platil", trpel, stačí, ak si ju uvedomí..."