Emma si spomína, ako si vychutnávala svoje materstvo.
V zamestnaní povedala o svojom tehotenstve zatiaľ len svojej najlepšej priateľke.
Zadeliť prácu tak, aby nemusela chodiť reštaurovať do terénu nebolo vôbec náročné.
A ona sa rada na čas vrátila ku kolegom do ateliéru.
S priateľkou spoločne reštaurovali vzácne tabule gotického krídlového oltára
a prácu si podelili tak, aby Emma nemusela vdychovať pre dieťatko nebezpečné výpary z riedidiel.
Nevadilo jej, že na čas len tmelila a retušovala poškodené miesta obrazov.
Retušovanie mala i tak zo všetkého najradšej a tešila sa chvíľam, keď ticho sedela so štetcom v ruke
pri veľkom stole a kúsok po kúsku prinavracala týmto majestátnym obrazom ich dávny lesk.
Mala rada ticho, ktoré ju počas práce obkolesovalo.
Tak ako ona, boli aj ostatní v ateliéri plne zahĺbení do svojej práce.
A tak mlčky reštaurujúc, premietala si Emma v hlave sny o svojom budúcom živote s deťmi.
Tie sny jej dodávali silu a pomáhali jej vydržať posledné obdobie spolužitia s Danielom.
Navonok naďalej vyzerali ako spokojná rodinka.
Emma si spomenula na pocity, ktoré sa vtedy snažila potlačiť.
Bolo jej zle z tohto farizejstva, no na druhej strane sa tešila z toho, že Adam nie je vťahovaný do ich konfliktov.
Dnes si je istá, že kdesi hlboko cítil, že vo vzťahu medzi ňou a Danielom nie je všetko v poriadku.
Nemohol necítiť to stále sa zvyšujúce napätie, ktoré doma vládlo a nepočuť hádky, ktorých bolo zo dňa na deň viac.
Chcela, aby aspoň mimo domova vnímal len radosť a lásku.
Aj na Adamovi boli vidieť, že je vonku šťastný.
Preto sa Emma nevzoprela a trávila naďalej svoje voľné chvíle s celou rodinou.
Denne sa všetci traja chodievali po práci spolu na hrádzu bicyklovať.
Emma dokázala v prírode zabudnúť na strach a dokonca sa tam dokázala i v Danielovej prítomnosti smiať.
Na chvíľu zabudnúť.
Hoci to bol smiech určený výhradne malému Adamovi, pomáhal aj jej.
Cez víkendy chodievali do záhrady k starým rodičom.
Tam si mohla Emma tiež vychutnávať kúsok samoty. Vždy si našla prácu v odľahlom kúte,
venovala sa záhonom, alebo kvetom a vyhýbala sa konfrontácii s Danielovými rodičmi.
Adamko sa hrával so svojimi bratancami a ona cítila, že je tam skutočne šťastný.
Mal poruke všetkých svojich najbližších.
Nepočul hádky. Netiekli tam slzy.
Danielovi rodičia netušili, že sa u nich niečo deje.
A on im ani neprezradil, že koncom leta odchádza do cudziny.
Tešili sa z rodiny svojho syna. Z dieťatka, ktoré Emma očakávala.
Tie momenty, keď hovorili o dieťati, boli pre ňu veľmi bolestné.
Toľkokrát im chcela povedať, čo jej spravil ich syn. Nechcela im však ublížiť.
Nikdy sa to nedozvedeli.
Tak, ako sa nikdy nedozvedeli o pochybnostiach, ktoré Emma vtedy pociťovala.
Vyhýbala sa radšej rozhovorom o svojom materstve.
Ona sama sa nedokázala vo svojom najhlbšom vnútri vyrovnať s okamihmi,
za akých bolo jej dieťa počaté.
Komentáre
smutné-neveselé
no dobre, už som ticho. len sa mi na chvíľu vynorila taká tá skúsenosť z trpiteľskej slovenskej nátury a tvorby :-)
intwist, tie znaky, ktoré v príbehu tak ostro vnímaš...
možno by niekomu bola po chuti akčnejšia a hrdinskejšia žena, no holt každý zvláda svoje trable sebe vlastným spôsobom.. doprajme to vari aj Emme...
Intwist
Milovala syna a bola pri ňom veselá a hravá. Milovala svoju prácu, ktorá ju napĺňala a spôsobovala jej radosť.
Užívala si svoje záľuby, spoznávala svet. Aj počas tohto tehotenstva strávila niekoľko týždňov v zahraničí. Nebola to ušliapnutá, tichá a bolestínska žena.
Pííšem o jej pocitoch, ktoré prežívala v rámci svojej rodiny. Ale to nebol zďaleka celý jej svet.
Emmu všetci poznali ako veselú (a taká v skutočnosti aj bola). Jej radosť zo života bola vždy oveľa väčšia, ako bolestné rany, ktoré od neho dostávala.
wyslúžilec, Sooshn