Medzi mužom a ženou

Emma hlboko do noci čítala Ivanovu knihu.

Vedel nádherne písať. Vlastne píše nenapodobiteľne doteraz.

Vždy obdivovala spôsob, akým vkladal múdrosť do svojich slov.

Dovtedy nikoho podobného nestretla a bola týmto jeho darom očarená.

 

Vždy vedela, že to boli slová, čím ju zaujal.

Jeho rozprávania, či len mimovoľné poznámky k rozhovorom iných.

Ivan bol nenápadný šesťdesiatnik, na pohľad ničím výnimočný.

Stačilo však aby začal rozprávať a ona nedokázala nepočúvať.

 

Emma premýšľala nad vzťahom, ktorý vznikal dlho a celkom nebadane. Potichu a neuvedomelo.

Premýšľala nad tým, ako sa z úplne cudzích ľudí stali po mesiacoch viac menej náhodnej komunikácie

ľudia nekonečne si blízki.

 

Pamätá, ako si raz uvedomila, že ich cestovanie v spoločnom kupé prestalo byť náhodným.

Že čakajú jeden na druhého na nástupišti, či vyklonení z okna a tešia sa jeden na druhého.

A túto radosť si dávali celkom ticho, no neprehliadnuteľne najavo.

 

Pomaly sa ich spoločné chvíle znásobovali.

 

Chodievali cez mesto spoločne do práce, cestovali rovnakým vlakom späť. Každý z nich pociťoval potrebu,

byť s tým druhým čo najviac. Akosi prirodzene sa jeden pre druhého stávali čoraz viac dôležitejšími.

 

Vôbec ju neprekvapilo, keď na ňu Ivan v jeden deň počkal pred prácou.

A odvtedy bolo tomu tak už vždy, keď bol v meste. Zabraní do nekonečných rozhovorov kráčali spolu na vlak, často prerušiac cestu v malej kaviarničke. Ivan mal podobne ako Emma slabosť na sladkosti. A tak spolu z času na čas sedávali nad taniermi plných zákuskov. Tu sa začali spolu smiať. Tu začali prežívať aj spoločné ticho.

 

Emma sa usmiala.

 

Nikdy nevnímala ten vekový rozdiel, ktorý bol medzi nimi. A tam, v tej kaviarničke, tam mala vždy pocit, akoby boli ešte len nedospelými plachými deťmi. Dvomi nesmelými ľuďmi, ktorí sediac oproti sebe a pozerajúc si do očí zrazu nedokážu hovoriť.

Len si ticho vychutnávajú blízkosť toho druhého. Vnímajú sa cez vzájomné pohľady a svoju neistotu občas prerušujú smiechom.

 

Ivan necestoval do mesta X pravidelne. Raz, dva razy za týždeň. Tak ako si to vyžadovali jeho školské povinnosti.

A Emma si uvedomila, ako sa na tie dni tešila. Ako sa pre ňu stali čímsi mimoriadnym. Vždy čakala na jeho slová.

 

Často jej vo vlaku čítal básne.

 

Miloval poéziu a vedel ju nádherne čítať.

Emma vždy po očku pozorovala prísediacich a všimla si, že ho pri čítaní poézie počúva každý.

Neskryto a otvorene. Napriek tomu, že boli v tom okamihu jeho slová určené len jej.

 

Nevadilo im to.

 

Vedeli, že tí, ktorí počúvali ich vzájomné rozhovory či Ivanove čítanie z kníh, nemohli rozumieť tomu, čo sa za vypovedanými slovami ukrývalo. Napriek tomu, čo obaja čoraz intenzívnejšie pociťovali jeden k druhému, ich nahlas vyslovené vety neboli nikdy navonok osobné a intímne. Len ona a on vedeli o význame, zašifrovanom vo vzájomných slovách. O význame, ktorý patril len im dvom.

 

Zrazu sa ich témy rozšírili.

Rozprávali o svojich rodinách, kolegoch, snoch. A o svojich životoch.

Bola to taká zvláštna blízkosť. Emma ju ešte  nikdy v prítomnosti iného muža nepocítila.

Bola to blízkosť, po akej doteraz celý život túžila a ktorú už nikdy potom k žiadnemu inému mužovi nepocítila.

 

Emma si vtedy jasne uvedomovala, akým spôsobom napĺňa tento človek jej život.

Prestala sa cítiť osamelá a nemilovaná. Hoci nikdy ani jeden z nich nevyriekol vetu: „Milujem ťa.“

 

Odvtedy žila pre svoje deti a pre chvíľky strávené s Ivanom.