Ten veľký nábytok bol z mahagónu, lampy pozlátené, lustre odrážali svetlo.
Ľudia sedeli a rozprávali sa. Stál som tam ako idiot a hanbil som sa tam s ňou ísť.
Zase zrozpačitela hviezdička a povedala ticho:
- „Prosííííím.“
Ak to bola manipulátorka, tak vynikajúca, a ak nie, tak už na tom nezáležalo.
Vstúpil som s ňou do mahagónového sveta a svetla skiel, vyblýskaných pohárov, honosných stoličiek.
Neviem, či by som si sem trúfol prísť v svojom najnovšom obleku, nie to v tom, v čom som bol.
- „Keď nás vyhodia, tak oboch,“ - zašepkal som, keď na nás vrátnik vyhúkane pozeral.
Vstúpili sme tam so všetkou malou hrdosťou a keď sme sa dostali k stolu, vedel som, že už to prejde.
Čašníci sa chvíľu spamätávali, aj ľudia okolo nášho stola, ale každý vzruch nakoniec pominie a cigánočka sa zahrala na neviditeľný element, vzruch ustal.
- „Tak čo si dáš teda? A vôbec, povedz mi svoje meno. Hviezdička je síce zlaté, ale príšerne dlhé.“
- „Ale mne sa páči,“ - vzdorovito odula spodnú peru. Kapituloval som.
- „A nechceš ani vedieť, ako sa volám?“ - skúsil som to na ňu z inej strany.
Keby sa opýtala, povedal by som jej, že som hviezdičok a očakával som, že jej spokojnosť pominie a vymeníme si aspoň mená. No slečna si vzala do ruky ponuku a prezerala si ju.
- „Ten jahodový bozk chcem...“
Jahodový bozk nemal žiadnu neuveriteľnú cenu a aj keď ma chuť na pivo neprešla, nechcel som zavŕšiť úžasnú scénu tým, že si objednám pivo v takom noblesnom podniku s cigánkou s rukávmi po kolená.
Dal som si kávu a tváril sa neskutočne dôstojne, až mi z toho bolo smiešne a jej tiež.
- „No dobre,“ - vyhlásila - „som Mia. Ale to je také krátke, že aj mačkine mňau je dlhšie. Chápeš, preto hviezdička mi príde úplne fajn.“
Rozosmial som sa z plnej chuti, až ma začalo bolieť brucho.
- „Mňau? Sakra, kde na tie hlášky chodíš?“ - nevydržal som sa opýtať.
- „Hlášky? Vyhlášky?“
Nerozumela mi a to ma ešte viac pobavilo.
Ale nechcelo sa mi s ňou rozprávať ako s deckom, aj tak príliš detsky nemyslela.
Alebo myslela??
- „Ja som...“
- „No Dan, joj,“ - skočila mi do reči - „veď ľudia si pamätajú veci.“
Skôr odpočujú z telefonátu, napadlo ma.
Nedočkavo sa obzrela po časníkovi.
- „Kedy to donesú? Pozri na tú lampičku...“
A spustila na mňa prúd svojich myšlienok, bez ladu a skladu, tak ako išli za sebou v jej hlave.
Pil som svoju kávu a celú hodinu som uchvátený počúval Miu.
Rozprávala mi o sebe, tak zvláštne, odľahčene, ja a väčšina ľudí by sme na jej mieste nedokázali byť ani na sekundu šťastní. Ani ja som nebol šťastný, keď som počúval, čo zažíva. Špina a smrad v tábore, 8 súrodencov, matka alkoholička, otec vo väzení a podobné kvantum otrasných kúskov jej života.
Ale ona sa nejako vymkla všetkej tej špine a sedela skromne, nechcela nič počuť, na nič sa nevypytovala, nebola v rozpakoch a vôbec, páčilo sa mi, že nemusím zápasiť s nejakou ženou o to, že jej vezmem drink, rozoberať s ňou nejaké divné pocity, niečo riešiť alebo čokoľvek iné a tešilo ma, že ma nezvádza, že nemusím zvádzať ja ju, že mi nerozpráva o práci..
© salwyne
Komentáre
zda sa mi,
:-) čím ďalej,
rusalka, mne bola od samého začiatku :)
:-) hfw
pekné,
KameliaB, vďaka za uzemňujúci koment...
pekné :)
diuška, pekné...
:) aj od Mii
viete, ze aj ja mam rómske korene?
Kamelia B
Možno máš pravdu, ale tie deti sa tú prefíkanosť učia od svojich rodičov, a oni sa to tiež učili od svojich rodičov...
Ak by raz k nim prišiel nejaký múdry človek, kým nezavŕšia 5 rokov, a stopne ich správanie, tak sa tie deti vedia ovládať, a neskoršie prídu aj na to, že správanie svojich rodičov je nepekné...
kvietok, super, že sa za svoje rómske korene nehanbíš :)
viacerí úspešní Rómovia svoje rómske korene zapierajú a celý život tým trpia (viď napr. známy rómsky hudobník Koloman Bitto, otec českých speváčok Idy Kellarovej a Ivy Bittovej).
kvietok, som Ti už minule napísal, že tvoríš pekný a podnetný blog :).
hfw:)
to si určite vycítil?
kvietok, a nemali by sa, hm? ;)
kvietok, trafila si klinec po hlavičke :)
mentalita Rómov (presnejšie jej anti-sociálna časť) sa zmení až vtedy, keď sa začne meniť rómska rodina, keď rómske deti uvidia iné vzory, než neraz vidia a ktorými trpia dnes v rómskych osadách...
sociálna „dedičnosť“ mám nesmierne silný vplyv.
:) určite by mohli
hfw, pekne si to teraz napísal...
nemyslela by som si, že si až taký inteligentný...
ale súhlasím... :)
kvietok, že temperamentné??? :)
a že si si nemyslela, že som...
no vieš:)
niekdy som bola ť príliš úprimná, a moja temperamentnosť, ma spravili aj drzou, ale neskôr som sa začala ovládať, no a teraz už učím detičky...
Čudné že?
prečo čudné? skôr obdivuhodné...
hfw-sfetovany?
a čo si myslíš
že smiešne? a to je ako?? a je to dobré alebo zlé??? :)
neviem, ako skončí hviezdička...
dobré...
takto, zábavne-som myslela.. sory :)
kvietok, a keď si bola maličký kvietok...
samozrejme, ale
v škole ma učiteľky asi preto mali až tak rady...
okrem toho, jediný problém, čo som vždy v rodine mala to je prefíkanosť mojich rodičov... to isté, čo moji zažili, ale aby som bola úprimná, tatino nie je Róm...
to si všímaj,
Lebo nie sú so sebou spokojní....
a tá prefíkanosť sa ako prejavovala?
aké sú dôvody nespokojnosti so sebou?
kvietok, ako sa povie rómsky...
no ja to bohužiaľ neviem
teraz sa trošku hanbím, ale určite sa raz začnem tento čudný jazyk učiť, i keď sa mi nepáči...
A mohol by som aj ja, tak na okraj?
Buď rád, že si našla Teba. Bo si ju nehľadal. Ty by si mal hlavu skloniť. V pokore. Pred bezprostrednosťou okamihu. Sa asi skloníš, no ešte neni sme na konci. Ja už teraz. Tak predčasne. Chlapi to neľúbia. Tie asociácie a tak. Však vieš.
Pil som svoju kávu a celú hodinu som uchvátený počúval Miu.
kvietok