Prvýkrát som zapadla na jednu z ich vydarených akcií.
Konala sa u Alexa doma. Dlho som nemo stála a pozerala na barák, v ktorom býva.
Obrovský žltý rodinný dom, jednoposchodový s bazénom a obrovskou záhradou.
Alex mal izbu v podkroví a bola tak veľká, že som si nevedela predstaviť, ako ju upratuje.
K domu nechýbala obrovská breza, ktorá vrhala tieň na trávnik vedľa bazéna
a hravý vlčiak, čo okolo nás neustále pobehoval.
„Ako sa volá?“ - spýtala som sa a vybrala mu z úst loptičku.
„Kastról.“
„Vážne?“
„Smrteľne. Nikdy by som ti neklamal.“
„Hm. Tak okey.“
Sedeli sme pri bazéne dlho.
Rozprávala som sa prevažne s Rišom, bol na mňa asi najmilší zo všetkých.
Každú chvíľu okolo nás niekto prebehol.
Všimla som si Julu v spodnom prádle ako piští a chalani ju hojdajú nad okrajom bazéna.
Stačila chvíľka a ozvalo sa hlasné šplech.
O ďalšie sekundy korenisté nadávky, smiech a Jula bežiaca po záhrade hroziaca päsťou.
S Rišom sme sa smiali ako besní.
Jeho smiech prešiel, keď chalani chytili aj jeho.
Vyliezol z bazéna a žmýkal si tričko.
„Vy ste takí debili! Zničili ste mi moju dokonalú ofinu.“
Rozosmiala som sa, pretože Rišo mal vo vrecku jeden z najdrahších mobilov na trhu, mp3 prehrávač a diár s preňho cennými telefónnymi číslami rôznych dievčat z diskoték. Nič z toho ho však nezaujímalo. Jediná dôležitá vec bola jeho mokrá ofina.
Keď som s ním išla odniesť mobil do servisu, pracovník ho otvoril, vylial nejakú vodu a hlasom, ktorý jasne naznačoval, že zadržiava smiech, sa spýtal:
„Čo ste s tým robili, mladý muž?“
Než som spoznala Alexovho najlepšieho priateľa Maťa a jeho frajerku Maťku, nevedela som, čo znamená pojem bezhraničná tolerantnosť. Tí dvaja sa pohádali každý deň, rozišli sa každý týždeň a potom sa tri dni ospravedlňovali.
„Ako vy dvaja spolu vydržíte?“ - spýtala som sa, keď sme s Maťkou osameli.
„Najlepšie je na tom to ospravedlňovanie.“
„Len to?“
„Áno. Maťko spraví čokoľvek, aby som mu odpustila. Zniesol by mi aj modré z neba.“
„Aha. A prečo ste sa rozišli tento krát?“
„Prišli sme sem autom, ale to asi vieš.“
„Áno,“ - to je tá výhoda mať chalana s vodičákom.
Pre ňu je to výhoda už len v tom, že býva niekoľko kilometrov od miesta, kde my všetci.
V inom meste teda. A autobusy sú vždy plné bezďákov.
„Jazdí ako blázon. Dohadovali sme sa na najvyššej rýchlosti, ktorú môže dosiahnuť, keď s ním sedím v aute. Dohodli sme sa na šesťdesiatpäť v hodine. A hádaj, čo spravil?“
„Naozaj netuším,“ - odvetila som, tušiac nejakú hlúposť.
„Išiel stotridsať. Že vraj preto, lebo sme v aute dvaja. Šesťdesiatpäť na jedného aj druhého, dokopy stotridsať.“
Nechápala som, ako sa môže hnevať za takú hlúposť.
Ale nič som nevravela, vedela som totiž, že medzi nimi je niečo, čo nikto z nás nikdy nedokáže pochopiť.
Raz sa chcel Maťko Maťke ospravedlniť za neviem aké výročie v ich zložitom vzťahu.
Kúpil jej obrovskú kyticu, stála nehorázne veľa peňazí. Vybral si ju v kvetinárstve z nejakej brožúry a poslal mi MMS-kou fotku. Ja som akurát stála na eskalátore v nákupnom centre so svojimi spolužiakmi. Tí na mňa naozaj veľmi zvláštne pozerali, keď som sa začala smiať ako besná.
Vyťukala som Maťkove číslo a počkala, kým sa ozve.
„Áno moja?“ - jeho hlas znel šťastne, ani sa nečudujem, bol si istý, že týmto si ju získa už naveky.
„Maťko, aké sú to kvety?“
„Biele ľalie, však sú krásne?“ - smiech som už nezadržala.
„Čomu sa smeješ?“
„Pamätáš si tie tri druhy kvetov, o ktorých som ti hovorila, že je na ne Maťka alergická?“
„Hej hej, tuším gerbery, nejaké klinčeky, ale tie tretie mi vypadli.“
„Sú to ľalie,“ - zašepkala som a vybuchla smiechom nanovo.
„To nemyslíš vážne.“
Vedela som si veľmi živo predstaviť, ako sa Maťko tváril.
Určite bol bledý ako stena a lapal po dychu.
„Prepáč, ale je to naozaj tak.“
Veta, ktorá nasledovala, je pre jej vulgárne zloženie nezverejniteľná.
Keď sa mi ho konečne podarilo upokojiť a ukecať ho, nech zavolá do kvetinárstva, či by sa kytica nedala previazať, tak mi položil s prísľubom, že ešte zavolá.
Našťastie sa všetko vyriešilo, spravila sa kytica z bielych ruží a Maťko zaplatil len malý storno poplatok.
Pri našom nasledovnom stretnutí mi takmer padol k nohám, ako ďakoval.
Komentáre
Dobre sa to číta. Až sa bojím, že sa to zvrtne do nejakej tragédie...
veru...
Joah... a ja ??
cokomilka, amidala...
amidala, ďakujem :)))
Alex, na teba som takmer zabudla :D:D
Joah, a ja?
nie, len žartujem, pekne si to spísala, veselé a pokojné čítaníčko.. :-)
editor