Vždy som si myslela, že Emáci sú smutní ľudia.
Vedela som o nich len to, čo sa mihlo v časopisoch, na nete, alebo sa šepkalo v mojom okolí.
Boli to depresívne veci a niektorých ľudí by zrazili na kolená.
Mňa však nie.
Každého človeka, ktorý sa podobal tomuto štýlu, som si vždy obzrela od hlavy k päte.
Väčšina prípadov, ktoré som videla, boli dievčatá v mojom veku, možno mladšie, s rozpitou maskarou na tvári
a potítkami na zápästiach. Čo sa skrývalo za nimi, si každý vie domyslieť.
Skúsila som, ako sa bude správať ku mne moje okolie, keď sa navlečiem do čierneho oblečenia a vlasy si hodím do tváre.
Poznali ma, a preto ani jeden z nich nemal narážky na mňa ako človeka. Boli to len narážky na štýl Emo.
Doteraz sa obhajujem, že som pankáčka.
Emáci pre mňa boli veľkou neznámou.
Než som ich spoznala.
Ako prvý sa mi do rany dostal môj Miky.
Bol to filozof a on jediný mi ako tak zapadal do profilu štýlu Emo.
Keď ma zoznámil so svojimi priateľmi, takmer som neverila vlastným očiam.
Bolo ich celkom šesť.
Dvaja poriadni Emáci, s dokonalými vlasmi, perfektným oblečením, ale bez líčenia.
Najviac ma však zarazil ten perverzný úsmev, čo hral na perách jedného z nich.
Tretí chlapec bol pankáč.
Z hlavy mu vytŕčali ostne porobené z vlasov, piercing v obočí a roztrhané rifle.
No a tri baby.
V sukničkách, s vlasmi cez oči, úsmevom na perách a perfektným jakotom, nacvičeným z koncertov.
Jedna mala kosoštvorcové pančušky a nechty nalakované na žlto.
Zamilovala som sa do nich na prvý pohľad.
Už od prvého stretnutia som vedela, že s nikým si nikdy neužijem toľko srandy ako s nimi.
„Ty budeš tá neznáma Eliz,“ - obrátil na mňa pozornosť chlapec s ostňami na hlave.
„Áno, to som ja. Tvoje meno mi uniklo.“
„Som Alex. Tuto chalanisko s večne perverzným myslením je Rišo.“
Rišo ku mne natiahol ruku a potriasol ňou. Bolo mi jasné jeho postavenie. Lámač ženských sŕdc.
Nádherný úsmev, perfektné oči nejakej neidentifikovateľnej farby a dokonalé vyžarovanie.
Druhý poriadny Emák sa volal Dado. Zazeral na mňa, a to dosť škaredo.
„Ja som Jula,“ - povedala sebavedome jedna kočka a spražila ma dokonalým úsmevom.
Nech by ma napadlo čokoľvek, nemohla by som to vypustiť z úst.
Druhá bola Andrea a tá tretia s obrovskou záľubou v žltej a hlasom vyrobeným pre spievanie bola Janka.
Komentáre
:)
to s potítkami
hurá
Som veľmi rada,
Je to možnosť ako lepšie spoznať komunitu s trocha odlišným životným postojom... trocha sa pozrieť do ich sveta :-)
A navyše ako vždy, keď niečo napíše Joahnnie, je to aj text písaný s ľahkosťou, ktorá je pre násť-ročné autorky skôr výnimočná.
:-) trošičku Vám prezradím, Joah je v komunite Emákov,
janusha, každý niečo skrýva :)
z.a.r.a, máš pravdu v tom, že aj oni potrebujú šancu
Inakosť väčšine vždy prekážala a prekáža.
Možno ich lepšie pochopíme aj cez Joahnnine príbehy...
matahari, tak to dúfam aj ja.. :)
Rusalka, však to, inakosť ako vravíš.. je veru problém..
rusalka, z.a.r.a
Byť iný
V každom storočí, priam desaťročí prídu mladí s niečím, čo bude stáreš iritovať. A tak to má byť.
A ja iritujem furt, od narodenia až do smrti... :-))))